Vysoké Tatry – Jahňací štít

Čo by ste robili keby naozaj stretnete toho medveďa ? Bola prvá veta,ktorú sme si navzájom položili, celí zadychčaní, mysliac si “konečne v bezpečí”, a vytrasení po tom ako sme konečne našli naše auto.

Jahňací štít. Ďalšia dvojtisícka v Tatrách,ktorú som si v septembri odškrtla. Aby som bola presnejšia, je to štít,ktorý dosahuje výšku 2230mnm a vraj výhľad z neho sa radí medzi najkrajšie vo Vysokých Tatrách.

Trasa: Tatranské Matliare – rázc. Šalviový prameň – Kovaľčíkova poľana – Chata pri Zelenom Plese – Jahňací štít – Chata pri Zelenom Plese – rázc. Kovaľčíkova poľana- Šalviový prameň – rázc. pod Šalviovým prameňom – Tatranské Matliare

Po nájdení asi posledného voľného miesta v rohu parkoviska sme si nazuli topánky a vydali sa na cestu k Zelenému plesu,ktorá je vraj nudnou šľapanicou. Tu zruším mýtus a priznám, že samotná prechádzka je veľmi príjemna a odporúčam ju hlavne rodinám,ktoré majú menšie deti a boja sa s nimi ešte chodiť na vrcholce. Už aktuálna jeseň v Tatrách na seba upozorňovala sfarbením stromov, ktoré ešte prežili z pozostatkov medzi tými vyvrátenymi po víchrici. Smutný to pohľad, veru. Približne tri hodiny k Chate sme skrátili na necelé dve, pofotili si fotogenické jazierko a bez prestávky smerovali hore. www.yr.no sľubovalo polooblačno no ten oblak,ktorý sa hore nie a nie rozplynúť bol už predzvesťou, že sa výhľadov na Lomničák zrejme nedočkáme. Postupujeme po žltom značení pričom je v nohách cítiť, že prudko stúpame.

Po prechode cez Kolový priechod, je chodník exponovaný železnými reťazmi. Svojou obtiažnoťou ale nie sú veľmi náročné. Vďaka slabšej viditeľnosti musíme dôsledne sledovať značky na kameňoch avšak oproti idúci turisti nás ubezpečujú, že od samotného výstupu už nie sme ďaleko.

                                                                       jediný viditeľný záber,ktorý sa mi z Jahňacieho štítu podarilo zachytiť
                                                                                                                            odmena! mňam

Nika, to si bola ty?

Počkať, čo konkrétne ?

Nooooo, ten zváštny zvuk. ale možno si len zakopla.

Hej, pravda. Práve sa mi podarilo.

Oukej.

V pokoji si pokračujeme ďalej. Vyťahujeme čelovky keďže ponurá tma nám už nedovolí vidieť ani popod nohy a kosodrevina našej viditeľnosti neprikladá. A vtedy to prišlo. Neviem či mi nohy predbiehali vnútorne prehlušujúce myšlienky,ale tep! Ten som mala mať na Night Rune. Vtedy by som čas pod 50-ku určte stiahla. Aj sme utekali, aj sme zablúdili, bedákali čo všetko by sme mali a mohli mať pri sebe. Opäť utekali, zišli na cestu plnú áut, hore dolu schádzali lebo sme nevedeli v akom bode sme zišli zablúdili až sme s malou dušičkou našli naše auto, posledné na parkovisku, a pomyselne sa ocitli v bezpečí. Zhodli sme sa na tom, že ten zvuk mohol vydať medveď. Bolo ho počuť dvakrát a nás bolo počuť utekať s odstrašujúcim krikom. Našťastie sa nám nedoplietol do cesty a úprimne – neviem čo by sme robili. Preto je pre nás poučením lepšie sa vybaviť pri následujúcej turistike. Úprimne, teraz na tú príhodu spomíname s úsmevom,ale vtedy nám kútiky netrhalo. 🙂

Stalo sa vám na turistike niečo podobné ?

Čítaj ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *